Podľa prvého všeobecného sčítania ľudu, ktoré sa v 1. Československej republike konalo 15. februára 1921, sa na území Slovenska prihlásilo k poľskej národnosti 6 059 osôb.
V ďalšom sčítaní, 1. decembra 1930, uviedlo poľskú národnosť už 7 023 osôb. No tento počet sa značne líšil od poľských odhadov, podľa ktorých iba na území, ktoré bolo v roku 1920 pripojené k Československu – teda časti Spiša a Oravy – bývalo 45 000 Poliakov. Avšak Mirosław Boruta, sociológ z Pedagogickej univerzity v Krakove, tvrdí, že na severe a východe Slovenska bývalo 56 000 osôb poľskej národnosti. Títo obyvatelia boli už vtedy do značnej miery asimilovaní, no napriek tomu vnímali, že sa svojím jazykom a rozdielnym pôvodom aj naďalej odlišujú od miestnych obyvateľov.
Spomedzi Poliakov, ktorí bývali v medzivojnovom období 20. rokov 20. storočia na území Slovenska, je možné vyčleniť dve skupiny. Prvá z nich predstavovala autochtónne obyvateľstvo obývajúce predovšetkým Spiš, Oravu a čadčiansky región (následkom dlhodobých asimilačných procesov na tomto území sa v súčasnosti už len málokto prizná k starému autochtónnemu poľskému pôvodu).
Druhú skupinu tvorili poľskí osadníci, ktorí prichádzali na slovenské územie postupne od začiatku 17. storočia. Na začiatku 20. storočia sa usídlili najmä na východnom Slovensku. Väčšinou pochádzali z Malopoľska, najmä z Jarosławského, Samborského, Nowosądeckého a Nowotarského okresu.
Prichádzali na parcelované majetky, ktoré boli na predaj, lebo dúfali v lepšie podmienky na hospodárenie, než aké mali v Poľsku. Usadili sa v obciach a mestách, ako napríklad Krompachy, Topoľovka, Víťazovce, Duplín, Kojetice, Nižné Slovinky pri Krompachoch, Slanec, Udavské či Poloma. Je vhodné spomenúť, že nemali právo na stály pobyt, a to nielen za čias rakúsko-uhorskej monarchie, ale ani po vzniku Československa.
Do prvej svetovej vojny na území Slovenska neexistovali žiadne poľské kultúrno-osvetové inštitúcie, pričom tu rovnako nevzniklo ani poľské školstvo. Vyplývalo to z maďarizačnej politiky, ktorú Maďari presadzovali nielen voči Slovákom, ale aj voči Poliakom. Situácia sa zmenila po vzniku Československa. V roku 1922 bol v Košiciach zriadený poľský konzulát. Jeho vytvorenie oživilo nádeje Poliakov na východnom Slovensku, že sa im zo strany poľského štátu podarí získať právnu ochranu.
Pracovníci konzulátu založili Poľskú čitáreň, ktorá otvorila svoje brány 2. augusta 1925. Bola to vôbec prvá poľská ustanovizeň na území Slovenska. Plnila funkciu knižnice, v ktorej si čitatelia mohli prečítať poľské knihy. Pri Poľskej čitárni vznikol aj Krúžok poľskej mládeže a jej priateľov (Koło Młodzieży Polskiej i jej Przyjaciele). V rámci svojej pôsobnosti čitáreň organizovala kurzy poľského jazyka (okrem iných v ľudovej škole vo Víťazovciach), oslavy poľských národných sviatkov a výročí národných povstaní, čítania o významných poľských osobnostiach či táborové pobyty pre deti do Poľska.
V roku 1929 čitáreň združovala okolo 150 členov. V roku 1931 po presťahovaní poľského konzulátu z Košíc do Užhorodu sa s konzulátom presunula aj Poľská čitáreň, pričom v Košiciach ostala len jej pobočka. Od roku 1934 nastal postupný úpadok tejto inštitúcie.
V rokoch 1928 – 1938 fungoval v Bratislave Poľský krúžok(Koło Polskie). Jeho pôsobnosť spočívala v organizovaní poľského života na západnom Slovensku, pričom sa zameral na poľsko-československé zbližovanie. Krúžok si kládol za cieľ rozvíjať spoločenskú a kultúrnu spoluprácu s poľským národom, nadviazať kontakty s Poliakmi, podporovať používanie poľského jazyka a propagovať poľskú kultúru. V roku 1929 tento spolok tvorilo 36 členov, o rok neskôr ich už bolo 51. Keď Poľsko v roku 1938 obsadilo územie Záolšia a následne o rok neskôr vypukla druhá svetová vojna, krúžok ukončil svoju pôsobnosť.
Od čias poľských národných povstaní sa zintenzívnili študijné pobyty poľskej mládeže v Čechách a na Slovensku. V roku 1931 na československých vysokých školách študovalo spolu 2 365 poľských občanov (Poliakov a Židov). Z nich 383 osôb študovalo na Univerzite Komenského v Bratislave. Poľskí študenti založili v Československu študentský spolok s názvom Poľská svojpomoc(Samopomoc Polska). Oddelenia spolku vznikli v Prahe, Brne a Bratislave.
Bratislavský oddiel prijal poľsko-slovenský názov „Samopomoc Polska“ – Spolok študentov z Poľska v Bratislave. Pôsobil pri Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, pričom zoskupoval študentov židovskej národnosti z Poľska. V roku 1932 sa názov spolku zmenil: Svojpomoc – združenie židovských študentov z Poľska(Samopomoc – Stowarzyszenie Studentów Żydów z Polski). Je dôležité zdôrazniť, že úradným jazykom tejto organizácie bola poľština. V roku 1932 spolok tvorilo 300 členov.
Michał Lubicz Miszewski
