Zwyciężczynią organizowanego przez Instytut Polski wraz z Centrum Języka i Kultury Polskiej w Bańskiej Bystrzycy konkursu na opowiadanie, inspirowane nowelami Henryka Sienkiewicza została Katarína Uhrová, o czym informowaliśmy w poprzednim numerze „Monitora Polonijnego”. W tym – zgodnie z zapowiedzią – publikujemy jej nagrodzoną pracę.
Strážca majáka
“Starec sa za tých niekoľko dní ešte väčšmi zhrbil a opadol, len oči mu svietili. Na novú cestu životom si vzal so sebou aj svoju knihu, ktorú si kedy-tedy pritískal k prsiam, akoby sa bál, že by neprišiel aj o tú,” prečítala režisérka hercovi. “Tá kniha je vaše jediné spojenie s domovom. Nemôžete ju držať ako mŕtvu myš,” povedala a jemne sa knihy dotkla. Herec si ju vzal späť, prelistoval, unavene prikývol a niekto zakričal, že pôjdu ostrú.
Chlapec už vedel, že teraz sa všetko zastaví a dôležitý bude len herec. On zatiaľ stál tak, aby nezavadzal, ani nedýchal a nerobil nič, čo by mohlo pokaziť tých pár minút. Pritom ešte pred týždňom sa chcel zakopať a prespať v piesku celé prázdniny. Lenže potom sa zjavili filmári a postavili na pobreží obrí maják.
Tom, šéf s vysielačkou, zavolal na chlapca, keď išiel okolo a s pomocou online slovníka sa ho spýtal, či si chce zarobiť. Dával by pozor na maják, aby im ho niekto nezničil. Chlapec strémovanou angličtinou súhlasil, hoci rodičia by mu nič nedovolili, a v tú noc nastúpil na prvú šichtu. Prežil ju, po pľaci sa začal motať aj cez deň, a tak dostal zmluvu a prezývku. Zrazu bol Ucho a učil sa rýchlo.
Stále tu však boli veci ako z iného vesmíru. Prečo ten starý herec, ktorý hral osamelého, zničeného strážcu majáka, musí dokola opakovať tú istú scénu, keď ju zakaždým zahral rovnako dobre? Teraz znova vybral z balíka knihu, ale obzeral si ju inak ako pred chvíľou. Opatrne, až sa ju bál otvoriť, dokonca sa mu roztriasli ruky. Stop! Režisérka bola konečne spokojná a pán si mohol hľadať kúsok tieňa.
Kým technici nosili káble, Ucho rozdával ľadové minerálky. Zvukárovi v šiltovke pridal do kávy viac cukru, za čo ho on ponúkol cigaretou. Ucho sa obzrel, či medzi divákmi za plotom nestojí mama. Tom sa smial a špekuloval, aký program si nájdu miestni, keď oni o pár dní odídu. Uchovi až zabehlo – film je hotový? Ani náhodou, Tom na to, len pôjdu točiť inam. Ucho vyhŕkol, či im aj tam môže pomôcť. Tom mu vysvetlil, že pomáhačov si hľadajú na mieste. Keď ale videl to mladé, sklamané Ucho, dodal, že väčšinou. A potom ešte, že ak sa Ucho posnaží, niečo pre neho vymyslí.
Na nočnú si Ucho pozval kamošov. Nechceli veriť, že maják je z lepenky, ale o chvíľu boli spokojní aj v makete. Ucho hrdo vysvetľoval, ako to celé funguje, ale podľa kamošov boli filmári klamári, ktorí ich zneužijú a prevrátia im ostrov naruby. Film bude nanič, oni sami spravia na počkanie lepší, a hneď aj začali a točili, kým zmorení nezaspali. Ucho ich musel odvliecť a kým vyšlo slnko, upratoval po nich spúšť.
Na druhý deň sa mu od únavy ľudia zdvojovali pred očami, ale možno to tak malo byť, pretože nestíhali. Strážca majáka hral scény, v ktorých číta knihu v rodnom jazyku a myslí na svoj domov na opačnom konci sveta. Ucho obdivoval šedivého pána, že vie tvárou ukázať niečo, čo sa mu deje v hlave a len tak sa rozplakať. Neskôr prišiel ďalší herec.
Vystúpil z loďky, rovno nasadol do druhej a v tej doniesol strážcovi jedlo. Kameraman rýchlo presunul kameru dnu a potom zásobovač budil strážcu, že zabudol na majáku zasvietiť svetlá. Kvôli tomu stroskotala loď a on má z majáku výpoveď. Úplne zabudol na svoju robotu, len preto, že mu chýbala jeho krajina. Ucho to nevedel pochopiť, čo on by dal za to, keby mohol vypadnúť z tej svojej.
Režisérke sa zasa niečo nepáčilo, Ucho už prestal rátať, koľkokrát išli všetko odznova. Cez pauzy druhý herec bez pauzy rozprával, všetci sa smiali a aj keď Ucho nerozumel, bavil sa tiež. V najlepšom mu Tom na mobile pustil video. Bol na ňom Ucho, kamoši a všetko z ich žúru v majáku. Ucho skúšal vysvetľovať, ale Tom nemal čas, len sa na neho pozrel a on viac nepotreboval.
Rozhodol sa nepustiť do majáka nikoho, aj keby sa mal pohádať s celým svetom. Na noc sa zabarikádoval ako v pevnosti a pri najmenšom šuchnutí vyštartoval von na kontrolu. Nemohol si dovoliť ľahnúť, ale zúfalo sa mu chcelo, tak sa každých desať minút nechal budiť. Vždy, keď mu budík prevŕtal hlavu, sľuboval si, že od zajtra maká ako nikdy a už nikoho nesklame. Skoro ráno vyšiel von a zdalo sa mu, že sa na to teší. A potom zbadal stenu majáku.
Každý, kto prišiel, pred ňou zastal ako socha, takže Uchovi sa to nesnívalo, ako najprv dúfal. Ešte včera biely maják sa zmenil na krikľavú zebru. Hrubé vrstvy farby prechádzali jedna do druhej, no stále medzi nimi bolo dosť miesta na nápisy, ktoré režisérka zarazene slabikovala. Našťastie, utešoval sa Ucho, že im nerozumie.
Veselý herec zahlásil niečo ľadovým tónom a jeho starý kolega tresol dvermi karavanu tak, že odleteli. Tom volal z dvoch mobilov naraz, tretí mu zvonil vo vrecku. Potom Ucha vyplatil, vraj to je všetko. Ucho nechcel peniaze, prosil, aby mohol ostať. Tom ho odprevadil za plot, podal mu ruku a ďalej telefonoval.
Doma mama plakala; vedela, že to takto skončí. Otec sa pýtal, či vie, že kvôli nemu tu tá banda bude otravovať dlhšie. Ucho už videl všetky tie nedeľné obedy, pri ktorých to zopakuje, počul názor každého jedného obyvateľa dediny. To sa radšej zahrabe do piesku. Nahádzal si do vaku, čo mu prišlo pod ruku, a odišiel, len tak, aj tak by mu neverili. Povedal si, že pôjde, kam mu vystačia peniaze. Cestou sa ešte otočil, maják práve maľovali nabielo, a rozbehol sa k prístavu.
