Get Adobe Flash player
Reklama

Na letisku Boleráz pri Trnave

Upozornenie!

Nasledujúci text obsahuje popis prudko návykovej aktivity a pre zmienku o hazarde je povolené ho čítať len osobám starším ako 18 rokov.

Celé sa to začalo na akcii Szanty na Dunaji 2016, na ktorých som sa zúčastnil s rodičmi a priateľkou. Počas nevinne pôsobiaceho predaja tombolových lístkov som si zakúpil jeden lístok s klasickou myšlienkou dopredu porazeného víťaza: "Načo, veď aj tak nič nevyhrám."

Plavba prebiehala bez problémov, ľadovec nikde na dohľad, takže najväčší milostný príbeh na pozadí najväčšej dunajskej katastrofy na palube osobnej lode Žilina sa zatiaľ nekonal a prišiel moment, kedy sa začala vyhlasovať tombola.

Cena striedala cenu, výherca výhercu, resp. výherkyňu a blížilo sa vyhlásenie prvej ceny. Zaujímavé pre mňa pri žrebovaní tejto ceny bolo to, že nevediac čo je prvou cenou, som vyhlásil, že túto cenu získam ja. Nuž, vesmír je niekedy nevyspytateľný a ja som odchádzal z lode s hlavnou výhrou - let vetroňom...

... dosť dlhú dobu som sa modlil, aby vetrone boli aj dvojmiestne...

V dohodnutý deň sme s priateľkou prišli na letisko Boleráz pri Trnave, odkiaľ sa mal let uskutočniť. Najprv sme museli čakať, kým priletí "môj" vetroň. Na pokyn organizátora som sa priblížil k stojacemu vetroňu a plánoval som si sadnúť dovnútra. Tu ma však zarazil pilot, ktorý mi najprv odporučil navliecť na seba padák. No, začal som dumať, či neodletieť radšej domov...

Našťastie som tak nespravil, nasúkal som sa na predné sedadlo, pilot mi vysvetlil, čoho všetkého sa nemám dotýkať - zjednodušene všetkého a začali sa robiť predletové prípravy - vyskúšanie všetkých dôležitých prvkov v lietadle, spojenie s vežou, s ťažným lietadlom a po získaní súhlasu veže nás ťažné lietadlo začalo ťahať. Chvíľu nás drncalo na trávnatej vzletovej ploche a čoskoro prišiel ten moment, ktorý by fyzik popísal slovami "podtlak nad krídlom a pretlak pod krídlom zvíťazil nad gravitačnou silou pôsobiacou na našu vetroňovú sústavu" a s využitím zákona spojitosti prúdenia a zákona zachovania hmoty sme sa odlepili od zeme.

Let prebiehal inak ako som bol zvyknutý - predsa len dvojmiestny vetroň sa nedá porovnať s lietadlami Airbus A319 až Airbus A380, ktorými som letel dovtedy. Kontakt s okolitým prostredím bol oveľa intenzívnejší, každá turbulencia oveľa viac zatriasla lietadlom, hluk obtekajúceho vzduchu bol až prekvapujúco ohlušujúci. Na to sa ale dalo veľmi rýchlo privyknúť a let som si veľmi užíval. Okolitá krajina bola nádherná a zhora úplne iná, ako ju poznáme z našej perspektívy.

Špecifikom letu vetroňom je krúženie. Krúžite stále v lokalite, kde sú stúpajúce prúdy, aby ste pri získaní dostatočnej výšky mohli preletieť do ďalšej oblasti so stúpajúcimi prúdmi, kde zase krúžite na získanie výšky, pretože tú ste stihli stratiť počas preletu z predchádzajúcej oblasti. A tak pracne získanú výšku opäť stratíte pri presune do ďalšej oblasti so stúpajúcimi prúdmi. Takže nasleduje ďalšie krúženie, ďalšia výška a ďalšie stratenie výšky.

Počas letu som sa rozprával s pilotom a keďže ma veľmi zaujímali detaily o vetroňoch, tak som sa aj veľa zaujímavostí dozvedel. Možno aj vďaka tomu sa let natiahol z plánovanej polhodiny na skoro celú hodinu.

Keď sme už boli vo vzduchu dlhšiu dobu, tak pilot vyskúšal let po balistickej dráhe, tzn. začali sme klesať, aby sme nabrali rýchlosť, následne sme začali stúpať (pocit preťaženia stlačil môj žalúdok do nohavíc) a vzápätí opäť klesať, čo spôsobilo, že som cítil na krátku chvíľu stav beztiaže, podľa zdrojov na internete to bol stav mikrogravitácie.

Nech už sa to nazýva akokoľvek odborne, výsledok bol ten, že desaťcentovka bezpečne stratená na podlahe lietadla, sa prekvapená ocitla pricapená na strope lietadla a môj žalúdok si pýtal povolenie zbaviť sa natrávených zvyškov raňajok opačným smerom ako je štandardné. Našťastie žalúdku svietila červená a tak sa to zaobišlo bez dodatočného bločku z čistiarne. A mne sa toto "poletovanie" v lietadle tak zapáčilo, že som si to ešte niekoľko krát vypýtal. Dokonca som si odsledoval, ako sa prejavuje preťaženie na mojom tele a skutočne som moju ruku počas preťaženia nevládal zdvihnúť.

Bonbónikom na záver bolo vyskúšanie zastavenia vo vzduchu. Robí sa to tak, že pri plnej rýchlosti začne vetroň prudko stúpať až kým nestratí úplne rýchlosť a zastaví. V tom momente sa vetroň stočí čumákom k zemi a začne klesať. Tento kúsok vraj patrí k povinným prvkom, ktoré musí zacvičujúci sa pilot zvládnuť. Zaujímavosťou tohto prvku je to, že dovtedy neustále prítomný hluk obtekajúceho vzduchu na okamih prestane a rozhostí sa úplne ticho - nádhera.

Ďalej už nasledoval iba návrat na letisko, ja som bol totálne dezorientovaný pri toľkom krúžení, kde sa nachádza pristávacia dráha, našťastie ja som nepilotoval a tak sme trafili na tú správnu "lúku".

Na záver by som rád odporučil každému, kto má aspoň trochu vzťah ku kolotočom a chce zažiť niečo nezabudnuteľné, že let vetroňom určite nebude všedný zážitok.

 

Martin Pavlásek

Cenu venoval Aeroklub Bratislava, letisko v Boleraz


Joomla Templates and Joomla Extensions by ZooTemplate.Com
 

Dodaj komentarz


Kod antysapmowy
Odśwież